Účelom týchto stránok je umožniť pacientom a ich rodinám lepšie pochopiť problematiku normotenzného hydrocefalu a dostupné metódy jeho liečby.
Pri určitých patologických stavoch dochádza k nahromadeniu mozgomiechového moku v mozgových komorách. Tento stav sa označuje ako hydrocefalus.
Hydrocefalus sa vyvíja vtedy, ak je objem mozgomiechového moku v mozgových komorách vyšší, než za normálnych okolností. K tomu dochádza, ak je prietok mozgomiechového moku v komorovom systéme blokovaný, alebo ak je rýchlosť jeho vstrebávania do krvného riečišťa nedostatočná vo vzťahu k objemu, v akom je tvorený.
Normotenzný hydrocefalus je ochorenie, ktoré spravidla postihuje osoby medzi 60 a 80-tym rokom života. Je charakterizovaný pozvoľným rozvojom trojice (triády) príznakov zahrňujúcich poruchy chôdze, močovú inkontinenciu a demenciu. Diagnostikovať normotenzný hydrocefalus môže byť ťažké, pretože jednotlivé príznaky môžu vznikať postupne. Uvedené príznaky sú okrem toho často spojené s ďalšími bežnými chorobami starnúcej populácie, medzi ktoré patrí napr. Parkinsonova choroba, osteoartróza a Alzheimerova choroba.
Syndróm normotenzného hydrocefalu je obyčajne charakterizovaný trojicou (triádou) nasledujúcich príznakov: poruchy chôdze, inkontinencia moču (úplná strata kontroly nad vyprázdňovaním močového mechúra) a mierna demencia (zábudlivosť alebo iné postihnutie kognitívnych funkcií). Uvedené príznaky sa nemusia vyskytovať súčasne a niektoré môžu úplne chýbať. V najbežnejších prípadoch sa ako prvá vyvinie porucha chôdze, neskôr inkontinencia a naposledy demencia
Každá osoba má svoj charakteristický tzv. vzorec chôdze. Jeho porušenie je v prípade normotenzného hydrocefalusu prvým a najzávažnejším problémom, ktorý sa objaví. Chôdza postihnutých je neistá a je zložená z malých, šúchavých krôčikov. Niektorí pacienti udávajú, že majú pocit, ako keby mali nohy prilepené k podlahe a len s ťažkosťami ich dokážu zdvíhať. Tento jav je často označovaný ako „magnetická chôdza“.
Inkontinencia moču (narušenie voľnej kontroly nad vyprázdňovaním močového mechúra) sa zvyčajne vyvíja až v neskorších štádiách rozvoja normotenzného hydrocefalusu, no v niektorých prípadoch sa vôbec neobjaví.
Pri normotenznom hydrocefaluse sa môže vyskytovať určitá zábudlivosť alebo porucha krátkodobej pamäti (pri nej si pacient nepamätá, kde nechal kľúče alebo čo raňajkoval). Niektorí pacienti stratia záujem o veci, ktoré ich predtým zaujímali (napr. hra s vnúčatami, kartové hry alebo lúštenie krížoviek). V niektorých prípadoch sa vyskytujú zmeny nálad, prejavujúce sa emocionálnym ochladením. Na rozdiel od iných typov demencií je možné u tohto typu demencie spôsobenej normotenzným hydrocefalusom dosiahnuť úpravu kognitívnych funkcií alebo aspoň ich stabilizáciu.
Podrobné vyšetrenie a diagnostika môžu chorým a ich rodinným príslušníkom dodať pocit istoty a zároveň sú pevným základom pre plánovanie liečby normotenzného hydrocefalusu či akejkoľvek inej diagnózy. Pre stanovenie diagnózy normotenzného hydrocefalusu má kľúčový význam podrobná anamnéza a kompletné fyzikálne vyšetrenie
Neuropsychologické testy sú najspoľahlivejším prostriedkom na odhalenie a zdokumentovanie kognitívnej výkonnosti a kognitívnych porúch.
Oblasti, na ktoré sú neuropsychologické testy zamerané
Účelom týchto zákrokov je odhadnúť pravdepodobnosť pozitívnej reakcie pacienta na zavedenie vlastného skratu (shuntu). Napriek tomu, že neexistuje spôsob, ako presne predpovedať, do akej miery sa stav konkrétneho pacienta po liečbe zlepší, mnohí lekári považujú nižšie uvedené zákroky za účelnú súčasť používanej diagnostiky.
Napriek tomu, že neexistuje presný algoritmus, jednoznačný test ani zlatý štandard, vďaka ktorému by bolo možné presne predpovedať existenciu normotenzného hydrocefalusu, zlepšenie po liečbe bolo zaznamenané u pacientov s rôznou dobou trvania a intenzity príznakov. Preto má zmysel podrobne vyšetriť všetkých pacientov, u ktorých sa predpokladá normotenzný hydrocefalus.
Jedinou účinnou liečbou je chirurgická implantácia skratového (shuntového) systému. Skrat (shunt) je zariadenie, ktoré odvádza mozgomiechový mok z nervového systému do inej časti tela. Aby neurochirurg zabezpečil tento umelý odtok mozgomiechového moku, zavedie pacientovi pod kožu špeciálne zariadenie vyrobené zo silikónu a polypropylénu. Skratový (shuntový) systém nemá žiadne časti, ktoré by boli umiestnené na povrchu tela.
Medzi potenciálne komplikácie súvisiace so zavedením skratu (shuntu)musíme zaradiť nielen tie, ktoré vznikajú bezprostredne po vlastnom chirurgickom výkone, ale aj tie, ktoré sa môžu objaviť o niekoľko dní, týždňov alebo aj rokov. Zatiaľ čo u väčšiny chirurgických výkonov je najväčšie riziko komplikácií priamo v priebehu operácie, najbežnejšie problémy spojené so zavedením skratu (shuntu) sa môžu vyvinúť (a aj sa vyvíjajú) s časovým
odstupom.
Hlavnými komplikáciami sú jeho upchatie, infekcia, nadmerná drenáž mozgomiechového moku a mechanické poškodenie. Pacienti a ich rodiny by mali včas zaznamenať príznaky komplikácií, týkajúce sa funkcie skratu (shuntu) a mali by si byť vedomí nutnosti skontrolovať funkciu skratového (shuntového) systému a v prípade potreby nahradiť jeho poškodený komponent
Príznaky komplikácií, ktoré sa týkajú skratu (shuntu)